Kto by nepoznal japonské horory. Našli si fanúšikov po celom svete a hrajú významnú rolu v japonskej kinematografii. Tá si však prešla prirodzeným vývojom a výnimkou neboli ani strašidelné filmy.
Po bombardovaní Hirošimy japonské hororové kino pozostávalo hlavne z duchov, ktorí boli pomstychtiví a príšer kaiju, príkladom ktorých bola Godzilla. Do popredia sa tento žáner dostal najmä v povojnovej ére.
Divadelné prvky
Jedným z prvých významných japonských hororov bol Onibaba (1964), ktorý režíroval Kaneto Shindo. Film bol kategorizovaný ako historická hororová dráma, kde sa žena a jej svokra pokúšajú prežiť počas občianskej vojny.
Rovnako ako v prípade mnohých skorých japonských hororových filmov, použité prvky pochádzajú z veľkej časti z tradičného divadla Kabuki a Noh. Onibaba je tiež silno ovplyvnená druhou svetovou vojnou. Sám Shindo prezradil, že použité líčenie bolo inšpirované fotografiami, ktoré videl a na ktorých boli zmrzačené obete bombových útokov.
Zlé matky a rozpady rodín
V súčasných japonských hororoch sú dominantou strašidelné domy a rozpad rodín. Okrem toho sa hlavnou témou nielen vo filmoch, ale aj v japonských hororových románoch stávajú obludné matky.
Film Kiyoshiho Kurosawu Sweet Home (1989) poskytol základ pre súčasný film o strašidelných domoch a poslúžil aj ako inšpirácia pre hry Resident Evil.
Horor Kruh (1998) bol ovplyvnený západnou kinematografiou a na západe získal kultové postavenie. V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch dominoval v hollywoodskom horore prevažne podžáner, ktorý sa spoliehal na násilie a šok na obrazovke. Kruh, ktorého vydanie v Japonsku sa zhruba zhodovalo s projektom Blair Witch v Spojených štátoch, pomohlo revitalizovať žáner tým, že sa k hororu postavil zdržanlivejšie a veľkú časť teroru nechal na predstavivosti publika. Tento film vyvolal globálny záujem o japonskú kinematografiu všeobecne a najmä o japonskú hororovú kinematografiu. Vďaka tomu sa vytvoril pojem J-Horror.
Prečo sú Japonské horory tak zaujímavé
Ako príklad môžeme uviesť Kruh. Samara je mystická, strašidelná bytosť, ktorá porušuje naše chápanie toho, ako funguje svet. Je z určitého hľadiska krížencom zombie, ducha a folklórneho božstva. Je mŕtvym prastarým tvorom, ktorého miestom posledného odpočinku je studňa, no prebúdza sa, aby sa brutálne pomstila na živých. Nemá väzby na človeka, ani na fyzické veci, dokonca ani samotná kazeta nie je pre ňu ničím iným ako nástrojom na smerovanie jej moci.
Práve toto je pre západného diváka niečo cudzie. Samara totiž nemá nijakú zášť, ktorú treba vyriešiť, alebo nenaplnenú túžbu, ktorú treba splniť. Tiež ju nie je možné zničiť. Má telo, takmer akoby nikdy nezomrela a jednoducho večne obýva studňu celú večnosť. Je skôr niečo ako nahnevaná božská bytosť než duch, čo zostal po mŕtvom človeku. A to nakoniec zanechá pocit hlbokého znepokojenia v divákoch.
